Centrum pedagogicko psychologického poradenstva a prevencie Myjava

Rozvod. A čo deti?

rozvod.jpg

Rozvod patrí k jednej z najstresujúcejších udalostí, s akými sa človek v živote stretáva a aké si sám vytvára. Je to proces, ktorý začína už dávno predtým, než sa partneri skutočne  rozídu. U väčšiny z nás je sprevádzaný životnou krízou a citovým utrpením. Ide vlastne o mnohonásobnú stratu (prichádzame nielen o človeka po našom boku, ale aj doterajšiu identitu, nádeje a sny do budúcnosti, často aj o základný pocit istoty a stability). Mnoho dospelých si od rozvodu sľubuje aj niečo pozitívne, napr. ukončenie vzájomného trápenia, pocit úľavy, oslobodenia a zvýšenie životnej spokojnosti. Proces vyrovnávania sa s rozchodom sa podobá procesu smútenia, má viacero štádií (šok, hnev, zmätok, prijatie). Výskumy ukazujú, že vo väčšine prípadov zotavenie prichádza nie skôr než o dva roky. Pre deti, ktorých rodičia sa rozchádzajú, býva tento zážitok však ešte omnoho bolestivejší, až traumatizujúci. Ideálne by bolo, ak by rodičia aj po rozvode tvorili tím, vzájomne sa podporovali a vo výchove detí dopĺňali. Oddeliť od seba rodičovskú a manželskú rolu ale býva nesmierne ťažké a mnoho ľudí v tom minimálne spočiatku zlyháva. A sú aj takí, ktorí si averziu voči druhému rodičovi so sebou nesú celé roky. 

Podľa výskumov až polovicu rozvedených manželstiev charakterizuje síce „pokoj zbraní“, avšak zároveň aj nefunkčnosť rodičovskej spolupráce. Dvadsať percent expartnerov nedokáže konflikty potlačiť vôbec a rozvod je pre nich iba predohra k nikdy nekončiacej bitve, v ktorej deti predstavujú len akýchsi nedobrovoľných pešiakov, poslíčkov nenávisti, či nástroj moci a ovládania. Sú nútené zraňovať a samé sú fatálne zraňované. Len tridsať percent rodičov zvládne ťažkú výzvu v podobe oddelenia sa ako partnerov a zároveň zotrvania v spojení ako rodičia. Pre ich deti je omnoho jednoduchšie a prirodzenejšie prispôsobiť sa novému usporiadaniu v rodine, dostanú totiž ten najcennejší základ – nestratia ani jedného z rodičov a nie sú vystavené protichodným tlakom a požiadavkám.

Prečo tieto čísla a prečo tak veľa trpiacich detí? Nie je jednoduché prechádzať zásadnou životnou krízou a myslieť pri tom na iných. Prisilná emocionálna záťaž (kombinácia  sklamania, zlyhania, strachu, osamelosti, zúrivosti a i.) spôsobuje, že náš mozog spustí obranný mechanizmus, ktorý chráni našu psychiku pred narušením a pomáha nám docieliť zvládnutie. Ak sa cítime ohrození, reagujeme často nepochopiteľne a impulzívne. Racionálne úvahy, čí vnímanie potrieb a pocitov našich detí, sa vtedy odpájajú od našich priorít. Niekedy sa stáva, že sú deti rodičmi úplne prehliadané, alebo sú jedným z rodičov používané ako nástroj manipulácie toho druhého, prípadne sa na ne rodič nezdravo upne. To všetko nesie so sebou riziká duševných rán, hojacich sa len ťažko.

V stručnosti o prežívaní detí:

To, ako dieťa situáciu vníma a aké pocity ju sprevádzajú sa samozrejme líši v závislosti od jeho veku, pohlavia, úrovne psychickej odolnosti a emocionálnej vyzretosti. Jeho spôsob zvládania takisto vo významnej miere odráža citovú stabilitu a osobnostnú vyrovnanosť rodiča/rodičov, celkovú atmosféru prostredia, v ktorom doteraz vyrastalo a intenzitu konfliktnosti partnerského vzťahu v predrozvodovom období. Deti, ktoré často alebo dokonca vôbec nebývali svedkami sporov svojich rodičov a ich nešťastie a trápenia si neuvedomovali, zväčša zažívajú silný šok a náhlu stratu istôt, čo vedie k pocitu ohrozenia, sebaobviňovaniu a teda aj neobvyklým reakciám a správaniu. Všetko sú to však normálne reakcie na nepoznanú situáciu. Deti, ktoré už pred rozpadom vzťahu ich rodičov nasávali  napätie, dráždivosť, depresívne ladenie,  nevšímavosť a stratu spojenia s rodičom, sa len naďalej utvrdzujú v strate svojej sebahodnoty a pocite bezmocnosti. Vo všeobecnosti takmer žiadne dieťa nie je vývinovo prispôsobené na zvládnutie toho návalu nezrozumiteľných pocitov, ktoré rozchod rodičov a aj porozchodové fungovanie a komunikácia sprevádza. Stráca bezpečie, istoty, stabilitu, zázemie, piliere, o ktoré sa doteraz opieralo, pýta sa: „čo so mnou teraz bude?“ a odpovede nenachádza. Môže sa hanbiť, cítiť sa opustené, menejcenné. Hľadá príčiny a pravdepodobne si vytvára chybné závery. V danej chvíli si žiadne z nich nedokáže predstaviť, že by mohlo byť niekedy lepšie a život raz dostane nový zmysel.

Dochádza k narušeniu jeho prežívania a uvedomovania si svojich potrieb, emočný život sa zastaví a čaká na pochopenie, spracovanie všetkých zážitkov, ktoré stále neprichádza. Mladšie deti ešte nedokážu chápať príčiny a následky diania v rodičovskom vzťahu, ich myslenie je egocentrické a sklon hľadať vinníka ich nasmeruje k samým sebe, svojmu neposlúchaniu, chybám, nedostatočnosti. Vo vypätých emočných situáciách môžeme u nich pozorovať regres  - skĺznutie k formám správania detí nižšieho veku. Dieťa si pýta uistenie a dôkazy lásky upozorňovaním na seba, pričom spôsoby pútania pozornosti majú rozličný charakter. U školopovinných detí zasa často vídame stratu koncentrácie, vnútornej motivácie, zníženie výkonu, zhoršenie vzťahu k rovesníkom, úbytok záľub. Dospievajúci môžu dlhodobo stratiť svoje ideály o vzťahoch a hodnote rodiny. To všetko má výrazne negatívny dopad na kvalitu ich života v prítomnosti aj budúcnosti.

Čo deti potrebujú?

- Predovšetkým sprievodcu týmto zložitým svetom emócií, zmätku, beznádeje, nerovnováhy. Oporu. Niekoho s nadhľadom, kto vnesie do ich života bezpečie, pochopenie, vrelosť, záujem, kto pomenuje, čo potrebujú, kto legitimizuje, čo prežívajú. Opakovane poskytuje to, čo si nevedia zadovážiť sami. Najvhodnejšou osobou je samotný rodič, ktorý tak zároveň pôsobí ako nasledovaniahodný vzor zvládania záťaže. V prípade, že sa rodičia od svojich emócií nedokážu oddeliť a na dieťa dostatočne napojiť, rolu sprievodcu často veľmi efektívne zaujíma odborník. Plakať, kričať, zúriť v týchto situáciách nie je hanbou. Takisto ani vyhľadať pomoc. 

- Lásku, podporu, istotu v podobe zachovania toľkých rutinných činností, na ktoré boli doteraz zvyknuté, koľko len bude možné.

- Uistenie, že za rozchod nie sú zodpovedné, nie je to ich chyba. Že sú a budú oboma rodičmi naďalej milované.

- Pochopenie, vypočutie, rozvážne odpovede na ich otázky. Úprimnosť. Zhovievavosť a rešpektovanie častejších zmien nálad, či netypických prejavov správania.

- Rozptýlenie, akékoľvek. 

- Nestratiť intenzívny kontakt s rodičom, ktorý odchádza zo spoločnej domácnosti, ak bol doteraz silnou súčasťou ich identity.

- Počúvať z úst jedného rodiča o tom druhom hovoriť s patričným rešpektom a úctou.

- Nebyť vťahované do pokračujúcich konfliktov medzi rodičmi.

- Citlivé zotrvanie v nastavených pravidlách. Aj dôslednosť a znášanie následkov pri porušení dohôd je súčasťou bezpečia a istôt, ktoré deťom poskytujú potrebnú stabilitu.

Rozchod/rozvod môže byť veľmi dobrou odpoveďou na dlhotrvajúcu partnerskú krízu. Nie je a nemal by však byť deštruktívnym rozpadom rodiny. Manželstvo v dnešnom svete nie je nerozlučné, rodičovstvo by nerozlučným zostať malo. Pretože najrizikovejšie na rozvode je vždy to, ak nesplní svoju funkciu.

Pre úspech v podobe dôstojne zvládnutého rozvodu sú kritériom naše deti schopné nestratiť pozitívne vízie a chuť do života. Poďme im v tom nebrániť. 

Spracovala: Mgr. Jana Jarabicová, CPPPaP Myjava


Použité zdroje:

Odbor poradensko-psychologických služieb Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny: Rodičia a rozvod, 2013

Heather Smith: Deti a rozvod, Portál, 2004

https://zena.pravda.sk/rodina/clanok/574322-velky-rozhovor-o-rozvode-ako-ochranite-svoje-

dieta/?fbclid=IwAR2HNVR1jtx9TmJPT4sR54esyQxaI7MjYqii-Ex2DQllRfX8tqs-LiLsnHI

https://psychologie.cz/dite-jako-zbran/#

https://psychologie.cz/rozvod-jako-dobre-reseni/